Aké to bolo podnikať na Ukrajine pred revolúciou v 2014

Úvod

Podnikanie v cudzej krajine je vždy plné neznámych a výziev. Na Ukrajine sa mi tieto výzvy stali každodennou realitou, od zakladania novej obchodnej spoločnosti až po zvládanie podnikania počas politických nepokojov. V tomto článku zrekapitulujem moje skúsenosti, od prvých krokov až po krízový manažment v čase revolúcie. Moja cesta bola plná nečakaných prekážok, ale aj cenných lekcií a príležitostí, ktoré stáli za to.

Začiatky podnikania na Ukrajine

Môj príbeh spätý s podnikaním na Ukrajine sa začal okolo roku 2013. Ako zamestnanec jednej z väčších IT spoločností som sa mal viac ako dobre – firma poskytovala stabilné zázemie a istotu pravidelného mesačného príjmu. Čo mi však v práci chýbalo, bol pravidelný prísun nových, väčších výziev, ktoré by ma posúvali dopredu, a preto som už po niekoľkých rokoch začal pociťovať pracovný stereotyp.

Rozhodol som sa založiť vlastnú IT spoločnosť v regióne, ktorý mnohí ľudia v západnej a strednej Európe považujú za “divoký Východ”. V oblasti IT som pôsobil od svojich osemnástich rokov, takže technologickú stránku projektu som nevnímal ako problém alebo riziko. Problém boli najmä peniaze na rozbeh spoločnosti a neznalosť trhu.

Prieskum trhu

Rozhodol som sa to riešiť postupne, jeden problém po druhom. Plán bol nasledovný:

1. Prieskum trhu a mapovanie konkurencie: Spoznanie trhu bolo prvým krokom. Potreboval som pochopiť, kto sú moji konkurenti a aké služby ponúkajú.

2. Identifikácia konkurenčných výhod: Zistil som, v čom môže moja firma vyniknúť a kde môže ponúknuť lepšie služby alebo produkty.

3. Spracovanie podnikateľského plánu: Potreboval som jasný a presný plán, ako dosiahnuť úspech a aké kroky podniknúť.

4. Oslovenie potenciálnych investorov: Najzložitejšia časť plánu bola nájsť investora, ktorý by bol ochotný investovať do firmy mimo hraníc EU.

Zmapovať trh nebolo nič náročné. Kedže po rusky som v tom čase vedel akurát tak "Zdravstvuyte, Menya zovut Tomáš," rozhodol som sa, že si nájdem asistentku, ktorá mi s prvým kontaktom v novej krajine pomôže. Zadať inzerát na pracovný portál a nájsť asistentku, ktorá bude ochotná spraviť niečo skôr, ako dostane peniaze “na ruku,” sa ukázala ako úloha na dobré tri týždne.

Z približne 150 životopisov, ktoré mi behom piatich dní prišli (plat som na miestne pomery ponúkol viac ako zaujímavý), polovica neprešla cez prvé sito – minimálne jeden rok pracovných skúseností (a tým aj základných pracovných návykov). Polovica z oslovených nereagovala na moju emailovú odpoveď. Komunikácia výhradne telefonicky, Whatstup alebo Telegram je ďalší z fenoménov Ukrajiny.

Z tých, čo aj reagovali na môj email, minimálne dve tretiny nesplnili druhé povinné kritérium – znalosť angličtiny. Vyše 80% mladých (18-25 rokov) a 95% starších (>25 rokov) totiž neovláda ani len základy anglického jazyka. Do veľkej miery to súvisí s kvalitou miestneho školstva, ale aj s tým, že mladí Ukrajinci si na škole ako “povinný cudzí jazyk” často volia ruštinu, ktorá im je bližšia, namiesto toho, aby sa pracne učili angličtinu.

Na ich obhajobu musím uviesť, že s angličtinou v tom čase ľudia neprichádzali do styku takmer vôbec. Nebolo to ani potrebné, kedže veľa informačných zdrojov je dostupných aj v ruštine. Inak povedané, všetky (aj odborné technické) materiály, ktoré sú v angličtine, sa dali na Internete (cez Yandex alebo lokalizovaný Google) bez problémov vyhľadať aj v ruštine. Keďže hranice na západ boli “dlhodobo zatvorené,” mladí ľudia nemali veľkú motiváciu učiť sa cudzie jazyky. Jedinou, aj keď veľmi slabou motiváciou je pre nich práca pre veľké zahraničné spoločnosti, kde sa angličtina na niektoré pozície skutočne vyžaduje.

Úsmevný bol príbeh s ukrajinským obchodným partnerom, ktorého asistentka vyšla po troch rokoch s farbou von a priznala, že po anglicky vôbec nevie, pričom na pracovnom pohovore mu tvrdila, že vie po anglicky perfektne. Keďže sám pán riaditeľ po anglicky ani neťukne a za tri roky s ňou neabsolvoval jediné stretnutie, na ktorom by mu musela angličtinu tlmočiť, nemal možnosť overiť si jej jazykové schopnosti prakticky. Žiaľ, “certifikovaný” neznamená automaticky aj “schopný”.

Byrokracia

Keď som sa prvýkrát rozhodol podnikať na Ukrajine, vedel som, že ma čakajú výzvy, ktoré sa výrazne líšia od slovenského prostredia. Kľúčom k môjmu úspechu bola schopnosť prispôsobiť sa miestnej mentalite, aby som sa vyhol kultúrnemu šoku. Ukrajinská byrokracia je síce povestná, no realita často prekračovala všetky moje očakávania. Trpezlivosť a pripravenosť sa stali mojimi každodennými sprievodcami.

Za všetko hovorí príhoda, keď som si na ukrajinský bankový účet poslal z EU prvých pár desiatok tísíc EUR na štart biznisu. K peniazom som sa dostal až 2 týždňoch a po podpise 45 strán dokumentov. Samozrejme, bolo potrebné dať firemnú pečiatku a podpis na každú jednu stranu.

Banky

Banky boli kapitola sama o sebe. Prvý problém nastal keď som chcel založiť podnikateľský účet a pracovníčka pre biznis klientelu zistila že nemám "оцество", čo je u nich stredné meno. Systém ju vraj nepustí ďalej kým nevyplní všetko - meno, priezvisko a оцество. Darmo som jej ukazoval pas a vysvetloval že u nás máme iba 2 mená - ju systém ďalej nepustí a tým je to pre ňu vybavené, mám si nájsť inú banku.

Pamätám si, ako som sa raz pokúšal vložiť peniaze na podnikový účet, aby som mohol zaplatiť dodávateľom. V prvej pobočke mi pracovníčka po dlhom čakaní oznámila, že môže prijímať platby len do veľmi malej sumy. Poslala ma na inú pobočku, kde systém nefungoval a bola zatvorená. Pokračoval som do ďalšej pobočky, vzdialenej 200 metrov, kde recepčná síce potvrdila, že kasa funguje, ale po polhodinovom čakaní pokladníčka náhle odišla na obedňajšiu prestávku.

Nakoniec som zistil, že v tretej pobočke, ktorú som navštívil, jediná pokladníčka odišla na obed pred dvoma hodinami a ešte sa nevrátila. Keď som sa konečne dostal k bankovým operáciám, zistil som, že po 15:00 je bankový systém „nedostupný“, hoci oficiálna otváracia doba bola do 18:00. Pracovníci za svoj malý fixný plat neradi riešili akékoľvek problémy, čo spôsobovalo ďalšie komplikácie v biznise. Časom si však človek zvykne aj na to a lepšie si plánuje platby.

Biznis mentalita

Na Ukrajine sa väčšina obchodov uzatvárala na základe osobných odporúčaní. Môžete mať aj ten najlepší produkt na svete, no ak ho chcete predávať na miestnom trhu, lokálne referencie sú nevyhnutné. Ukrajinci dôverovali overeným kontaktom viac než zahraničným referenciám. Odporúčania boli základom pre všetko – od výberu kaderníka až po výber partnera na developerský projekt. Silný obchodný tím s lokálnymi kontaktami bol preto neoceniteľný.

Kvalita pracovných výstupov žiaľ v tom čase bola na trochu inej úrovni, než na akú som bol zvyknutý zo Slovenska (nie to ešte západnej Európy). Podobne museli byť zaskočení manažéri západných firiem pred 90-tych rokoch, keď otvárali svoje pobočky v strednej Európe. Spomínam si na rozhovor s jedným holandským manažérom, ktorého v tom čase dosadila materská spoločnosť do čela ukrajinskej pobočky: „Ja som ich začal trénovať, ako zdvihnúť predaje cez up-sell a cross-sell, ale rýchlo som si uvedomil, že musím začať od “prosím a ďakujem”.

Vzdialenosť a čas

Vzhľadom na väčšie vzdialenosti, bolo potrebné počítať s neustálym meškaním. Ja som narodil v malom meste na Dunaji, kde som bol zvyknutý že do 20 min autom stíham prakticky akúkoľvek schôdzku. V Kieve som do 20 mínut stíhal iba schôdzky ktoré boli "napešo" cez ulicu. Aj to som si musel dávať dobrý pozor kde presne je to miesto, lebo niektoré ulice sa nedali prejsť peši ani za 30 minút.

Systém metra majú v Kieve prepracovaný a v tom čase na naše pomery extrémne lacný - lístok kamkoľvek stál iba 2 hrivny (0.16 EUR). Avšak cesta metrom s prestupovaním často zabrala 45-60 minút, plus pešie presuny. Stretnutia sa často začínali s meškaním a presuny v mestách trvali dlhšie kvôli dopravným zápcham. Ak som si objednal taxík s oznámením príjazdu „do 10 minút“, mohlo to znamenať okamžite, do pol hodiny, alebo vôbec. Na dôležité stretnutia som si preto radšej objednával aj dva taxíky naraz a modlil sa že aspoň jeden príde a nezruší mi to.

Podnikanie v čase revolúcie

Špecifickou kapitolou bolo podnikanie počas "Majdanu", ukrajinskej revolúcie za smerovanie do EU. Otvorene môžem povedať, že toto obdobie bolo jedno z najťažších počas mojej podnikateľskej kariéry.

Picture generated by DALL·E 3

Krehký status quo sa v Kyjeve držal približne tri mesiace. Ak si odmyslím pravidelné strety polície s demonštrantami v oblasti Majdanu - námestia, nič významné sa nedialo.

Viackrát som cez Krechatyk ktorý vedie na Majdan večer prechádzal a okrem absolvovania povinnej kontroly dokladov realizovanej samotnou „obranou Majdanu“ to vyzeralo na mierumilovné stretnutie trampov pri večernom ohníčku. Až na drobný detail, že títo „trampovia“ mali na hlavách kukly a helmy a namiesto špekačiek pálili pneumatiky.

Po zvážení situácie a rizík som sa rozhodol, že najschodnejším riešením, ako to prežiť, je na nevyhnutný čas hybernovať, zatvoriť prevádzky, stiahnuť cenné vybavenie na bezpečné miesto a zabezpečiť firme likviditu, ktorá bude potrebná na prežitie. Predpokladal som, že banky uzatvoria svoje systémy v prípade výnimočného stavu, tak som sa snažil potrebné bankové operácie zrealizovať ešte pred uzatvorením bankového systému. To som ešte netušil, akú veľkú chybu robím.

Dávalo mi zmysel poslať zamestnancom výplaty, aby ostali firme lojálni aj v týchto ťažkých časoch. Zamestnanci budú potrebovať najmä cash na zabezpečenie svojich primárnych potrieb, keďže bankomaty budú odstavené a online banking vypnutý.

Peniaze sa mi podarilo vložiť na účet krátko pred treťou hodinou. Moja obľúbená ukrajinská PrivatBank mala totiž nepísané pravidlo, že po tretej hodine už v nej nič nevybavíte a platby po tretej hodine sú spracované až na ďalší deň.

Hovorím si super, stihol som to, ide sa platiť! Po prihlásení do internet bankingu ma však čakalo nemilé prekvapenie: „Národná banka Ukrajiny vydala nariadenie, že disponovať sa môže iba sumou, ktorá bola na účte na začiatku bankového dňa.“ V preklade, jeden deň vložíte peniaze, na druhý deň prídu na účet a až tretí deň ich môžete použiť. Samozrejme s výnimkou platenia daní, tie sa dajú poslať hneď a kedykoľvek bez akýchkoľvek obmedzení.

V tom mi na mobile vyskočí druhá sms-ka – pozerám, náš účet je ľahší o polovicu sumy, ktorú som na neho včera vložil. Banka sa práve iniciatívne rozhodla znížiť náš úverový rámec o pár tisíc EUR (veď banka predsa potrebuje peniaze viac ako nejaká zahraničná firma).

Keďže povolené prečerpanie som prezieravo zablokoval, chýbajúce peniaze si práve zobrali z nášho bežného účtu. Poteší. Naštvaný volám na ich hotline, verím, že toľko sprostých slovenských slov ich automatická hlasová služba ešte nezaznamenala. Po piatich minútach čakania na spojenie s operátorom som to vzdal. Ako odreagovanie to však vôbec nebolo zlé, dokonca aj pena okolo pusy mi za ten čas opadla. Bohužiaľ to znamená, že zajtra sa v mojej obľúbenej banke budem musieť zastaviť znovu a osobne.

Súbor dobrých správ doplnila moja asistentka, ktorá mi oznámila, že naši kuriéri práve uviazli v metre, ktoré úplne odstavili z dôvodu hroziacich bombových útokov a systém dopravy úplne skolaboval - autobusy sú viac preplnené ako tokijské metro a na cestách sú policajné kontroly, ktoré zastavujú skoro každé auto.

Aby to nestačilo, polícia zablokovala všetky príjazdové cesty do mesta, aby zabránila ďalším demonštrantom pridať sa k revolúcii na Majdane. Hovorím si, nevadí, dokončíme aspoň, čo sa dá a zatvoríme krám.

Predsa len, v nákupnom centre to je bezpečnejšie, ako na ulici, kde ostreľovači strielajú do revolucionárov. Chyba lávky - v tom za mnou príde ochranka z nákupného centra a oznamuje, že do päť minút to máme vypratať a všetko sa zatvára. Uhh, takže predsa len sa tej ulici teraz nevyhnem. Volám taxi službu...jednu, druhú, tretiu... Nakoniec som sa dovolal asi na 8-me číslo, kde mi milá operátorka oznamuje, že tarifa trochu stúpla, lebo majú veľa zákaziek. Nič významné, iba o 300%. Nevadí, môj život za tých 6 EUR navyše predsa stojí. Na apartmán som sa dostal bez ďalších problémov.

Práve vo chvíli, keď som si už hovoril, že čo horšie by sa dnes mohlo ešte prihodiť, mi pípla sms-ka na mobile – znovu moja obľúbená banka sa hlási k slovu. Otváram smsku a dozvedám sa, že banka si to so znížením úverového rámca rozmyslela – prečo by sa mali uspokojiť iba s polovicou peňazí, keď si môžu zobrať všetky a naraz! Takže opäť účet na nule.

Ako je všetko relatívne – doobeda som nadával za znížený úverový rámec a teraz večer, čo by som dal za to, keby sme mali aspoň ten. Hneď nato banka vypla online banking a zablokovala bankomaty. Veď načo by nám aj bol online banking, keď už nás o všetky peniaze banka ozbíjala.

Keď to celé vypklo

Udalosti dostali rýchly spád medzi 17.-18. februárom 2014. Vo vzduchu bolo cítiť napätie a každý tušil, že vládna taktika „vyhnitia“ situácie dlho nevydrží a čoskoro nastane zlom. Bohužiaľ, nikto nevedel predpokladať, na ktorú stranu sa to zlomí.

V týchto situáciách je najhoršie, že nikto nedokáže predvídať, ako ďaleko to až môže zájsť, preto sa každý pripravuje na to najhoršie a dúfa v to najlepšie. Inak povedané, plánujú sa všetky scenáre, v ktorých najhorší možný je občianska vojna. Krízový manažment Level 99.

V stredu 19.2.2014 podvečer som sa konečne rozhodol, že je najvyšší čas vypadnúť z Kyjeva. Moja cesta na letisko bola relatívne pokojná, šťastie bolo, že som si na odlet vybral práve letisko Zhuliany, ktoré je priamo v meste, nakoľko doprava von z Kyjeva bola v tom čase značne obmedzená.

Dá sa povedať, že sa mi podarilo odletieť práve v poslednej chvíli - kamarát letel iba deň po mne cez letisko Borispil, ktoré je 30 km od Kyjeva. Počas celej cesty mal obe polovice sedacieho svalstva poriadne stiahnuté: „všade boli titushky (banditi z východu), po ceste som videl aspoň 5 skupín po 20-30 chlapíkov v maskách a s bejzbolkami. Ak by nám po ceste skapal motor, tak nás asi okradnú a pozabíjajú.“ Našťastie motor žiguli vydržal, takže mi túto príhodu mohol prerozprávať.

V podobných hraničných situáciách sa žial vždy vyroja rôzne živly, ktoré sa na bezpečnostnej situácii snažia parazitovať a vyťažiť  pre seba maximum. Z pochopiteľných dôvodov som mal obavy aj ja o svoj biznis. Prevádzky sme totiž mali v nákupných centrách, ktoré sú najpravdepodobnejším cieľom rabovania podobných živlov. Na optimizme mi nepridala ani správa, že nákupné centrum Magellan v časti Termky bolo počas demonštrácií vykradnuté.

Záver

Tieto zážitky sa dajú interpretovať rôzne – napadá mi paralela s „Baťovskou story“, v ktorej jeden obchodný manažér vidí neriešiteľný problém (všetci v Afrike chodia bosí, a preto žiadne topánky nepotrebujú), iný v tom vidí veľký potenciál na zlepšenie služieb a vrhne sa do toho (všetci chodia bosí, a preto to je trh s obrovským potenciálom na predaj topánok).

Podnikanie na Ukrajine je plné výziev, od hľadania spoľahlivých zamestnancov až po zvládanie politických nepokojov a bankových problémov. Napriek týmto ťažkostiam som sa naučil, že pre podnikateľa, ktorý je ochotný riešiť problémy a adaptovať sa, môže byť prakticky akýkoľvek trh zaujímavý.

Žiaľ, tento môj biznis nemal šťastný koniec a firmu som po čase nadobro zatvoril a zaknihoval čistú stratu. Na Ukrajinu som však ani po tejto skúsenosti nezanevrel a o pár rokov neskôr som sa tam vydal za novým podnikateľským dobrodružstvom. O tom však napíšem niekedy inokedy.